Nie som tá, ktorá kvietky zbiera,
tá, ktorá srdce v dlani zviera.
Tá, čo odpoveď v ruke máva,
tá, čo seba si nepriznáva.
Že ľúbila som, vyznávam,
že sklamaná som, priznávam.
Že môžeš zato, pravda jasná,
že odišiel si, nie som šťastná.
Teraz len nemá v kúte stojím,
urobiť krôčik vpred sa bojím.
Zotrvať na mieste nie je správne,
čo krásne bolo, je už dávne.
Asi ma tu dobré už nič nečaká,
v neznámo vydať sa, všetkých vraj vyľaká.
No, nemám už, čo stratila bych viac,
stále mám život svoj a výhľad na mesiac.
Bol pri mne ten, čo o mňa stojí,
čo sľuboval mi: „Navždy svoji."
som presvedčená zostala,
že našla to, čo hľadala.
Viem, nebola som ideál,
no verila som, že sme pár.
Ako ďaleko sa potrebujem dostať,
aby som vedela, že už môžem postáť.
Že všetko zlé nebola len moja vina,
že niekto rád ma má, a nemusím byť vôbec iná.
Chcela by som len tú vedomosť mať,
ako dlho sa treba potkýnať?
Koľkokrát musím smutná ešte byť,
aby moje srdce mohlo pochopiť,
že niektoré reči môžu byť aj plané
a lásku neopláca sa vymieňať za ne.
Toť ďalší príbeh na šrot zničený,
nie každý žabiak je mi súdený.
Verím, že jeden bude rád,
keď ma po boku bude mať!
